.png)
OHLASY
Kukátkom je o strachu. Bojíme sa všetci. O seba, o svojich blízkych, bojíme sa, čo bude ale aj čo nebude. Kedy sa to však vymkne spod kontroly a v podstate prirodzená emócia sa zmení na čosi, čo nás paralyzuje a škodí nám?
Krátka hra, ktorú zvládol aj môj 3 ročný syn (najviac ho zaujalo, že „deti“ sa hrajú človeče), lebo som sa ho bála nechať s mojou sestrou, či by to zvládol... Každá mama má strach o svoje dieťa. Ale nie každá mama tým strachom urobí zo svojho dieťaťa "mrzáka".
Nesmieš! Nechoď tam, lebo spadneš! Pozor, príde strašidlo a vezme ťa preč! …nezmyselné hrozby, nezmyselné strašenie. Strach namiesto dôvery (v seba?).
A tak sme potom naočkovaní tými hrozbami, že sa neodvážime žiť mimo svoj priestor. A tak iba pozeráme na ten život cez to svoje kukátko z bezpečia.
A tak sa nám naozaj nič nestane.
NIČ sa nestane.
Či sa hlavná postava rozhodne zistiť, aký život je tam vonku, za dverami, necháva autor na nás.
- Zlatka
Hercov síce osobne poznám, no toto predstavenie bolo iné ako sme boli zvyknutí. Pre mňa bolo prelomovým. Vcuclo ma dnu a bola som tam s nimi. S ich strachom, ktorý sa razom stal i mojím. Vedela som, že rodič sa bojí, no v Kukátku som nahliadla do strachov, ktoré málokto vidí.
Všetko bolo ako má byť, aj opakovanie replík (sprvu som bola zmätená, priznávam), ktoré znásobilo emóciu.
Autorom vravím len jediné: Vďaka!
- Zuzka
Krátke, jasné a výstižné predstavenie o strachoch, ktoré všetci zažívame. Bol pre mňa zážitok vidieť na javisku súhru hercov a "vnútorného hlasu".
- Dominika
Bol som na divadelnom predstavení Kukátkom. Jedna pani herečka, ktorá tam hrala dieťa,opakovala po svojej mame. Znelo to úplne ako ozajstné dieťa. Vedel som, že tá pani je mentálne postihnutá. Už som ju videl pred tým. Ale teraz som nevedel, či sa tie vety naučila a tak výborne ich hrá, alebo si ich v tom momente vymýšľa a tak výborne ich hrá.
Perfektne to tam zapadalo. Nevedel som, že ľudia, ktorý majú postihnutie, môžu byť takí šikovní.
- Matúš
Stačí im (nám) pohľad kukátkom?
Pre mňa osobne k vrcholným momentom inscenácie, v ktorých sa prejaví integrita predstavenia a zároveň profesionálny prístup, patria práve herecké akcie Dariny Pomichalovej a Martiny Lukáč Jakubcovej. Spája sa v nich praktická potreba sprievodcu herca s umeleckou invenciou. Sprievodkyňa – terapeutka a divadelníčka Martina Lukáč Jakubcová je v inscenácií postavou zobrazujúcou Podvedomie. Podvedomie je vyjadrené ako vnútorný hlas, s ktorým vo chvíľach neistoty a strachu často vedieme polemiky. „Hádky“ Podvedomia sú najdynamickejšou a najexpresívnejšou časťou inscenácie, dejotvorným prvkom a ich výsledok sa odráža v konaní Mamy.
Podľa Petry Kuppers „rozmach divadelnej činnosti zdravotne znevýhodnených v 21. storočí umožnil kritike zanechať pozíciu zásadného oficiálneho vyhlásenia, že áno, aj znevýhodnení ľudia môžu tvoriť umenie.“[5] Na Slovensku umeleckých zoskupení spomenutého typu nie je veľa, Stopy snov však majú publikum, ktoré im zachováva nielen priazeň na základe spolupatričnosti, ale i umeleckej kvality diel. Zdá sa, že posun od osobných príbehov zdravotne znevýhodnených hercov k témam, ktoré ich spájajú so zdravými, je pre divadlo Stopy snov dôležitým kreatívnym impulzom.
- z recenzie predstavenia Viery Bartkovej (Monitoring divadiel na Slovensku). Celý text si môžete prečítať tu.