Herci v súbore Stopy snov sú rozmanití ľudia s rozmanitými prejavmi, ktoré sa medzi odborníkmi nazývajú mentálne postihnutie. Keď sme začali písať príbeh k inscenácii Kukátkom, chceli sme ukázať ako žijú. Že sa nemôžu rozhodnúť, čo si oblečú alebo s kým sa stretnú, aby sa im nič nestalo. Ako sa príbeh odvíjal, ukazoval nám, že všetci žijeme v nejakom strachu. O niečo, niekoho. Stále nám niečo hrozí.

 

Máme ostať stáť za dverami?

Pred dverami?

Máme čakať na zaklopanie?

Máme iba nakúkať kukátkom? 

Alebo sa postaviť zoči-voči? 

Kým dvere neotvoríme, nezistíme, čo je za nimi.

​

Ak je človek dlhodobo udržiavaný v prostredí bezpečia, aby sa mu nič nestalo, tak sa mu nič nestane. Aj v tom význame, že nič neprežije, nenaberie skúsenosti. Učí sa, že sa mu nič nemôže stať. To sa časom prejaví ako neistota v rozpoznávaní čo je dobré a čo je zlé. Nasleduje neschopnosť samostatne konať. Jeho dvere k akýmkoľvek možnostiam sú zatvorené.